Enviromentálna etika: Budovanie novej identity

Enviromentálna etika. Budovanie novej identity

Svet ako ho dnes poznáme, je dejiskom mnohých sporov (akademickú pôdu nevynímajúc) a stáva sa priestorom čoraz nevhodnejším pre akúkoľvek formu života. Názorový pluralizmus ako jeden z výdobytkov slobody sa nám čoraz viac vymyká z pod kontroly a nemožno si nevšimnúť narastajúce tendencie jeho potlačenia cestou totalitnej diktatúry. Takáto fluktuácia samozrejme nie je v dejinách ľudstva javom novým, avšak prijať ju ako nevyhnutnosť – ako „vrodenú“ charakterovú črtu spoločnosti, by znamenalo vzdať sa všetkej inteligencie, všetkého rozumového potenciálu, ktorým ľudský druh oplýva. Ak chceme napraviť a zmeniť stav, v ktorom sa svet ocitol, je nevyhnutné, aby naším prvým krokom bol pokus o odstránenie antropocentrického spôsobu myslenia (v zmysle celospoločenského egoizmu) – teda uvedomiť si, že priestor, do ktorého situujeme všetky naše problémy nepatrí výlučne nám, ale životu rôznych foriem a podôb.

Do kategórie rôznosti v tomto prípade neradíme len život rozličných organických foriem, ale i človeka, ktorého jednodruhová odlišnosť sa prezentuje v existencii nespočetného množstva kultúr. Napriek apelu na odklonenie sa od zásadného antropocentrizmu ako princípu, podľa ktorého svet interpretujeme, nemožno človeka ako takého celkom vylúčiť. Tak, ako nám príroda ponúka výklad rôznych spoločenských javov, tak i my môžeme mnohému v prírode porozumieť práve cez analógie správania sa človeka vo vzťahu ku kultúre svojej a ku kultúram odlišným. A práve dnešný globalizovaný svet, s ktorým sa objektívna západná veda už niekoľko rokov trápi v snahe simplifikovať ho – vyvodiť z jeho charakteru novú jednotnú paradigmu, je miestom priam dokonalým na zrkadlenie týchto vzťahov.

K stretom rôznych viac či menej podobných kultúr dochádza čoraz častejšie a súčasná spoločenská situácia nasvedčuje tomu, že ľudstvo sa s touto podobou plurality nedokáže zžiť. Jedným z dôvodov je, že je vybudovaná na nesprávnom základe, ktorý sa pod nami teraz rúca a berie so sebou nielen ľudstvo ako také, ale aj celú planétu. Chceme si vážiť diverzitu, avšak nie sme schopní vyrovnať sa najskôr s dichotómiou, – často najmä vo forme polarity – ktorá je neoblomným princípom kozmu. V zjednodušenej podobe tento problém možno opísať ako schopnosť nazerať dva (zdanlivo) protikladné elementy výlučne samostatne, zatiaľ čo jedine ich spoločná koexistencia je predpokladom utvárania zmyslu, ktorý možno nazvať i celkom.

Analogicky by sme sa mali pokúsiť nazerať i na vzťah prírody a kultúry. Nekonečnú paradoxnosť, ktorou je pretkaný, nevyriešime priklonením sa buď na stranu biocentrizmu alebo na stranu antropocentrizmu. Tak, ako v prípade duševného vývinu človeka je potrebná konfrontácia a reflexia oboch pólov jeho dozrievajúcej osobnosti, aby sa predišlo vzniku rôznych komplexov, rovnako je tomu i vo vzťahu prírody a kultúry a ich nevyhnutnej integrácie.


Polarita a vzájomnosť

V úvode článku sme naznačili, že jedným z kľúčových problémov, ktorý komplikuje človeku vzťah so svetom a jeho interpretovaním je princíp polarity. Najmä v západnej kultúre sme už od detského veku vedení k tomu, aby sme svet okolo nás vnímali na základe protikladných pojmov. Táto kvalitatívna dichotómia nám síce spočiatku môže zjednodušovať orientáciu a naše poznane ukladá do prehľadných a ľahko zrozumiteľných kategórií, avšak z týchto pojmovo odlišných dvojíc si často vytvárame nemenný imperatív, ktorý nás sprevádza po celý náš život. Na základe dvojíc dobrý – zlý, pekný – škaredý, duch – hmota sa utvára hodnotový systém spoločnosti i človeka samotného.

Treba poznamenať, že polárne rozlišovanie sa v žiadnom prípade nesnažíme odsúdiť a označiť ho za zavádzajúce, odpovedá zmyslovému i rozumovému prežívaniu človeka, „kamenem úrazu se však stává v okamžiku, kdy podceníme vznik těchto polárních kategorií naším vnímáním a našim rozvrhováním pojmů a pokládáme je za světu imanentní a naprosto protikladně rozdílné“ (Komárek 2008, 44). Ak sa budeme pohybovať výlučne v medziach takéhoto vnímania sveta, či dokonca celého kozmu, nevyhneme sa určitým paradoxom, ktoré však nevypovedajú o paradoxnosti sveta ako takého, ako skôr o mylnosti a nedostatočnosti nášho pojmového aparátu, v ktorom uvažujeme (Komárek 2008, 48).

Naše tendencie zotrvávať v polaritnej percepcii sveta a považovať ju za cestu, ktorá nás dovedie k pravdivému poznaniu vyústili do mnohých problémov a jedným z nich je i kritický vzťah prírody a kultúry. Mnohí predstavitelia eko-filozofie našli inšpiráciu v Heglových prácach. Predstavu absolútnej pravdy ako celku (a nie konečna v bode), ako neustáleho pohybu, stávania sa, vyvíjania sa je možno i dnes považovať za nesmierne inovatívnu a podnecujúcu k novej kreativite v myslení ako takom. Hegelove poznanie pravdy v sebe nutne obsahuje oba póly nášho vnímania sveta, avšak nie vo forme nehybných vlastných podstát, z ktorých jedna stojí tu a druhá tam, bez akejkoľvek vzájomnej spojitosti, izolovane a nemenne, ale ako prekonané inobytia (Hegel 2015, 34). Ekologické myslenie v intenciách Heglovej dialektiky nestojí na emočnom stotožnení sa človeka s prírodou, ale na rozumovej reflexii a logickom prístupe k problému. Takáto podoba eko-filozofie prichádza s novými možnosťami riešenia problému a ponúka odlišný pohľad na evolúciu ako na proces, ktorý neoplýva výlučne silou kreatívnou, ale i zjednocujúcou.


Utváranie ekologického vedomia

Nemožno poprieť, že fenomén evolúcie zmenil spôsob, akým uvažujeme o človeku a o svete. Ako jeden z mála odborných pojmov sa vyskytuje v prácach prírodovedného, humanitného i technického charakteru a prestupuje nielen svetom akademickým, ale i „praktickým“. Napriek tomu, že ide o jav natoľko živý a diskutovaný, ľudstvo akoby svojím správaním neustále popieralo, že mu je známy; ak je evolúcia procesom vývoja, do ktorého patrí i samotný človek, je celkom logické predpokladať, že mu tento proces nebude ľahostajný a že nepoprie samého seba a svoje miesto v ňom zaujatím pasívneho prístupu, ktorý kladie akýsi determinujúci osud do úlohy aktívneho hýbateľa, alebo naopak nedovolí neuváženému seba-deštrukčnému konaniu prevziať vedenie.

Podľa poľského filozofa Henryka Skolimowského potrebujeme novú predstavu, nové pojatie kozmu – definované pojmom eko-kozmológia. Jeho podstatou by malo byť vedomie, že naše činy kozmos spoluutvárajú a formujú. Každý čin je akciou vzťahujúcou sa k nejakej podstate. Vedomie tejto skutočnosti nás zaväzuje k reflexii našich zámerov a cieľov, ak chceme predísť seba-deštrukčnému konaniu, ktoré sa odzrkadlí na systéme celej našej kozmológie (Skolimowski 1992, 9-10).

Predstava času je v mysli dnešného človeka výrazne odlišná od predstáv minulých rokov. Vďaka novým technológiám vo výskume, komunikácii pomocou internetu a mnohým iným skutočnostiam, sme zvyknutí vidieť výsledky našich aktivít takmer okamžite. Nemôžeme však zotrvávať v rovnakých očakávaniach, pokiaľ ide o otázku konania všeobecne. Človek je komplexným systémom, ktorého aktuálny čin nemusí byť reakciou vychádzajúcou výlučne z jedného konkrétneho popudu, ale práve naopak, môže byť odpoveďou na súbor viacerých skutočností, ktorých výsledky sa prejavili neskôr ako ostatné. Takýmto komplexným systémom je i kozmos a preto to, v akej podobe sa nám javí napríklad cez reflexiu čísel, ako odpovedí na rôzne naše merania, je len jednou z alternatív, ako mu rozumieť, len jedným z jeho prejavov. Forma, akou sa pýtame, udáva i formu odpovede, ktorú dostávame. Ak by sme na kozmos nazerali ako na rozsiahli dynamický priestor, ktorý spája život v rôznych metamorfózach (od energie v zmysle fyzikálnej veličiny, cez subatomárne častice až po organické látky) a človeka pokladali za jednu z nich, bez toho, aby sme mu udeľovali akékoľvek domnelé výsady, jeho kvantitatívne a kvalitatívne vyjadrenia by boli dichotómiami, ktorých vnútorný obsah sa vplyvom reflexie mení a tým utvára a zároveň sa i stáva celkom.

Ekologický aspekt myslenia v intenciách novej kozmológie je vedomie seba ako súčasti dynamického celku, pričom tento možno považovať svojim domovom. Erazim Kohák vo viacerých svojich prácach (Kohák 2011, 66; 1993, 27) vyjadril postrehy autorov Gregoryho Batestona a Neila Everndena, že ľudské správanie je v mnohom podobné správaniu exotických živočíšnych druhov – naše potreby sú predimenzované, nedokážeme odhadnúť ich správnu mieru, premnožujeme sa, prejavujeme voči sebe nadmernú agresivitu. Sme druhom, ktorý prináleží ku každému kútu Zeme a zároveň nikam – sme natoľko odlišní v kultúrach, že akékoľvek spojenie sa nám zdá nemožné. V zmysle evolúcie však predstavujeme zatiaľ najinteligentnejšie nami poznané formy života, ktoré oplývajú nesmiernou výbavou tvorivých schopností a rovnako „zmyslom“ pre analýzu a integráciu nadobudnutých poznatkov. Táto skutočnosť nás predurčuje k tomu, aby sme i napriek mnohým aktuálnym problémom a kultúrno-spoločenským rozporom samých seba reflektovali ako živé potenciality, ktoré sa stávajú, uskutočňujú a tým zároveň dotvárajú i charakter celého kozmu. Nesnažíme sa prezentovať obraz novej utópie pozostávajúcej zo spoločnosti bez nezhôd a absolútnej harmónie všetkého života, ide nám skôr o apel na osobnú zodpovednosť. Nie však v zmysle existenciálnej ťažoby – nutnosti, ale tvorivej sily. Ak sa vrátime k samotnému pojmu eko-kozmológie, ide o zodpovednosť voči priestoru, v ktorom žijem, svojmu domovu (oikos), ktorým však nie je len planéta Zem, ale celý kozmos.

Uvažovať v tak rozmerných číslach, aké nám ponúka napríklad astrofyzika, je pre neodborne vzdelaného človeka náročné a zároveň i veľmi abstraktné, a to i napriek exaktnosti, ktorú predstavujú. Stotožniť sa s takýmto vesmírom ako jednotou, ktorej som súčasťou je teda pochopiteľne nesmierne náročné. Je potrebné, aby človek dokázal uvažovať v analógiách, ktoré zväzuje rovnaký rozum ako v prípade čísel, avšak forma ich vyjadrenia je odlišná a to z dôvodu rozdielnej metodiky skúmania. Nadväzujúc na evolučnú koncepciu Teilharda de Chardina prichádza Skolimowski s teóriu účastnej mysli (participatory mind) ako jedným zo zásadných aspektov chápania evolúcie v zmysle kreatívneho procesu vo vzájomne prepojenom a ovplyvňujúcom sa systéme. Dejiny ľudstva vždy systematizujeme na základe princípov myslenia danej doby. Skolimowski uvádza, že v modernej ére našich dejín sme si prešli štyrmi štádiami myslenia, ktoré reflektovali i našu kozmológiu: myslenie systémové, kybernetické, holistické a úctivé. Hoci každý z týchto systémov obohatil nejakým spôsobom naše poznanie, nedokázal ho integrovať a teda naplno využiť jeho potenciál. Účastné myslenie preto predstavuje syntézu všetkých minulých systémov; je holistické, avšak smeruje vždy do stredu skúmaného problému, je spoluutváracie práve tým, že apeluje sa kreatívny prístup k životu u každého jednotlivca, je úctivé vďaka snahe a túžbe porozumieť rozdielom, ktoré v nás vyvolávajú údiv, je objektívne, ak sa interpretuje v limitoch zákonov fyziky, no rovnako ich transcendentuje. Takéto myslenie je zo svojej podstaty ekologické, smeruje totiž k zachovávaniu integrity, celistvosti a krásy planéty i kozmu (Skolimowski 2001, 167-171). Z pohľadu západnej vedy sa môže javiť ako nelogické, nesystematické, až iracionálne, avšak treba mať na zreteli, že západná kultúra nevlastní akýsi monopol objektivity. Napokon, naše dejiny sú pretkané množstvom prípadov, kedy sme upaľovali, mučili a perzekvovali neskôr oslavované osobnosti vedy.

Ak by sme aj pripustili, že Skolimowského nová eko-kozmológia má určité nedostatky z pohľadu západnej vedy, nemôžeme ju ako celok odmietnuť. Neustále nás vracia do bodu vlastnej zodpovednosti, ktorej nemožno ujsť. V záujme vlastnom, celospoločenskom, planetárnom a kozmickom je racionálnou voľbou túto zodpovednosť prijať. Opačné rozhodnutie by znamenalo poprieť seba, svoj život. Apelovať na jednotlivca sa dnes zdá čoraz neúčinnejšie a preto sa mnohí odborníci a akademici obracajú skôr k teóriám zameriavajúcim sa na celok spoločnosti ako jednotliviny a hľadajú nové normatívne mechanizmy, ktoré by regulovali jej vývin. Avšak potenciál jednotlivca, osobné odhodlanie a vyzdvihnutie individuality v zmysle kreatívnej sily sa v mnohých prípadoch zdá byť cestou účinnejšou.


Záver

Náročnosť pochopenia účastnej mysli ako novej teórie poznania (nie však v striktne epistemologickom význame, ale v zmysle poznania života ako takého a jeho zákonitostí) vychádza z nutnosti myslieť analyticky a zároveň analogicky a integratívne. Ide o princíp myslenia, ktorý je výrazne kontextový – jeho obsah a forma vyjadrenia variujú v závislosti od konkrétnej kultúry. Otvorenosť danej kultúry k ostatnému svetu je však do značnej miery určujúcim faktorom. Vzájomné strety kultúr narúšajú našu špirálu pochopenia (Skolimowski 2001, 89-90), t. j. hranice, v akých sme schopní vnímať svet. Napriek tomu, že ich narušenie môže byť sprvu traumatické – štiepi formu našej dovtedajšej identity, rozkladá ju – nestáva sa nutne pre človeka tragickým. Vychádzajúc z psychológie človeka Skolimowski uvádza, že k dezintegrácii osobnosti dochádza počas vývinu pravidelne a jedná sa o proces, ktorý je nevyhnutnou súčasťou kreatívnej evolúcie (Skolimowski 2001, 214). Reintegrácia nových skutočností reformuje náš spôsob myslenia a rozširuje našu špirálu pochopenia, čím sa utvára nová predstava sveta. Avšak nie všetko, čo človek zmyslovo a rozumovo spracováva sa deje na jeho vedomej úrovni, preto nazerať na budovanie novej kozmológie ako na výlučne vedomím rozumom uchopiteľný a regulovateľný proces je nemožné.

Aj burina môže byť pekná


Literatúra
HEGEL, G.W.F. (2015): Fenomenológia ducha. Bratislava: Kalligram.
KOHÁK, E. (1993): Člověk, dobro a zlo. O smyslu života v zrcadle dějin (kapitoly z dějin morální filozofie). Praha: Ježek.
KOHÁK, E. (2011): Zelená svatozář. Kapitoly z ekologické etiky. Praha: Slon.
KOMÁREK, S. (2008): Příroda a kultura. Svět jevů a svět interpretací. Praha: Academia.
SKOLIMOWSKI, H. (1992): Living Philosophy. Eco-Philosophy as a Tree of Life. London: Arkana.
SKOLIMOWSKI, H. (2001): Účastná mysl. Nová teorie poznání vesmíru. Praha: Mladá fronta.

Odoberať novinky