Tradícia verzus pokrok

tradícia vs. pokrok
Share on facebook
Share on twitter
Share on whatsapp

Tradícia? Pokrok?

Ako sme už mnohokrát naznačili, cieľom Vegálničku by malo byť úsilie hľadať, skúmať a prezentovať vnútorné prepojenie vegánstva, ekológie a etiky (alebo kľudne aj filozofie všeobecne). Keďže diskusie o tradičnosti či tradíciách sú ešte stále pomerne aktuálne – s malými zmenami predmetu diskutovaného – rozhodli sme sa do nich prispieť aj my. Avšak s cieľom ponúknuť aspoň o niečo objektívnejšie podanie celého problému a ukázať, že nech ide o akýkoľvek „čiastkový“ problém, nemôžeme ho za žiadnych okolností vytrhávať z kontextu celku, z prostredia, na ktoré je najrôznejšími spôsobmi naviazaný a v ktorom vzniká. Ak to napriek varovaniu spravíme, výsledkom budú len nezmyselné, bezobsažné tvrdenia (do ktorých mnohokrát, bohužiaľ, spadajú aj „samostatne stojace“ štatistiky) bez schopnosti preniknúť do hĺbky a povahy problému.

Čo teda ideme skúmať? Dôvody prečo majú ľudia tendenciu upínať sa minulosť (v tomto prípade konkrétne pomenovanú ako tradícia alebo „tradično“) nás budú zaujímať len okrajovo – myslíme si, že na zodpovedanie tejto otázky nemáme dostatočné množstvo znalostí z psychológie, prípadne sociológie. Čo však s ohľadom na naše vzdelanie dokážeme interpretovať a svedomito skúmať sú dôsledky uvažovania a pristupovania k svetu v rámci hraníc (vlastného) tradičného. Ako vyštudované kulturologičky (hoci je tento obor všeobecne málo známy či hlboko podceňovaný) máme pomerne dobré znalosti o fungovaní kultúry ako univerzálneho sociálneho systému, jej štruktúre, úrovniach, spôsobov ich prejavovania a taktiež intenzite, akou pôsobí na jednotlivca i celé spoločenstvo ľudí, rovnako ako aj na ostatný život a všetko, čo zahŕňame do pojmu prírody. Napriek tomu, že utváranie kultúry je univerzálnym prejavom človeka, problém nastáva v okamihu, keď si uvedomíme, že tento prejav nemá jednotnú formu. Inými slovami, kultúra nie je len jedna, jestvuje nespočetné množstvo kultúr, navyše výrazný vplyv na ich súčasnú podobu má minulosť, vlastné dejiny, ktoré sú spleťou niekoľkých kultúrnych spoločenstiev.

Problém tradície a pokroku výrazne súvisí s kultúrnym pluralizmom a kultúrnym relativizmom (čo nie je len odlišné pomenovanie rovnakej veci). V nasledujúcej časti článku sa preto pokúsime hlbšie pozrieť na tieto dva pojmy a predstaviť ich v environmentálno-etických súvislostiach.


Čo definujeme ako prirodzené a prečo tradičné nie je vždy zároveň aj prirodzené?

 

Tradičné si mnohokrát spájame s prirodzeným, pokrok, naopak, s niečím novým a do istej miery teda aj neprirodzeným (akýsi nový vývojový stupeň, ktorý môže mať svoje pozitíva, no zároveň môže v rôznych aspektoch ohrozovať našu existenciu). Tu sa však vzťah týchto dvoch pojmov nekončí, mohli by sme povedať, že je viacvrstvový. Každé tradično vnímame minimálne v dvoch súvislostiach, tak ako aj každý pokrok – ide o súvislosti kultúrne.

Zamerajme sa teraz na pojem prirodzenosti: to, čo je pre nás z pohľadu vlastnej kultúry tradičné, je pre nás do určitej miery tiež prirodzené. Čo si však uvedomujeme už menej často je skutočnosť, že týmto postojom vyjadrujeme svoju zvrchovanosť, istú kultúrnu nadradenosť nad ostatnými spoločenstvami a ich sociokultúrnymi rámcami. Odpovedať na otázku Čo je prirodzené? je nesmierne náročné aj z pohľadu biológie alebo iných prírodných vied, ktoré na prvý pohľad pracujú so svetom jasných pravidiel a zákonov, a nie „len“ jeho rozličnými interpretáciami. (Ak si zoberieme len problém samotného človeka: čo je prirodzené – riadiť sa rozumom alebo pudmi? Jasnú odpoveď vám nedokáže ponúknuť ani evolučná biológia, ani chémia, ani medicína, dokonca ani transdisciplinárne vedy ako sociobiológia či etológia.) To však neznamená, že by sme si túto otázku nemali klásť. Má tento problém nejaké riešenie, alebo aspoň zmysluplné interpretácie, ak sa naň pozrieme z pohľadu humanitných vied? Určite nenájdeme jednoznačnú odpoveď na to čo je prirodzené, rozhodne však dokážeme vytvoriť nejaký model/y, podľa ktorého/rých by sme o prirodzenosti dokázali konštruktívne uvažovať a posudzovať ju.

Základným rámcom týchto úvah je vedomie skutočnosti, že existuje viac ako len jedna kultúrakultúrny pluralizmus (za čo vďačíme najmä J. G. Herderovi), a že vzhľadom k tejto skutočnosti existuje niekoľko rovnocenných interpretácií toho istého svetakultúrny relativizmus (za čo vďačíme kultúrnym a sociálnym antropológom, napr. J. G. Frazerovi, C. Lévi-Straussovi či F. Boasovi a jeho známym žiačkam M. Meadovej a R. Benedictovej). Mohli by sme povedať, že prirodzenosť je do značnej miery otázkou subjektivity – osobnej, skupinovej, kultúrnej, národnej, spoločenskej atď. Každý z týchto sociokultúrnyh útvarov má vlastnú predstavu toho, čo je pre neho, jeho existenciu a prejav prirodzené. To isté platí aj v prípade kultúr – každá má vlastnú predstavu o tom, ako vyzerá prirodzené konanie a správanie – teda také, ktoré sa riadi určitými tradíciami, zvykmi, symbolmi a etickými normami.

Ako to celé však súvisí s environmentálnou etikou a vegánstvom? Na prvý pohľad možno nijako, no ako sme v úvode povedali, ak chceme problému porozumieť, musíme sa naň pozrieť ako na celok a snažiť sa pochopiť celý jeho kontext. O to sme sa pokúsili a preto sa teraz môžeme posunúť ďalej – k ekologickému správaniu a vegánstvu a ich prepojení s tradíciou, prirodzenosťou a pokrokom.


„ … vegánstvo nie je pre človeka prirodzené…“

 

Nech Vás nadpis neodradí v prípade, že nie ste vegáni. Nemáme v úmysle hádať sa, ani Vás krvopotne presviedčať o tom, že by ste mali okamžite „konvertovať“. Našim hlavným cieľom je, aby sme dokázali ponúknuť argumentačne zdôvodnený a zmysluplný pohľad na problém vegánskeho stravovania. Ako sme už naznačili, otázka prirodzenosti je nesmierne zložitá, interpretačne mnohorodá, a preto tiež záverovo nejasná, neabsolútna.

Ak sa na problém pozrieme z evolučného hľadiska (biologického i kultúrneho – tento raz v najmä v zmysle materiálneho) človek sa javí ako všežravec s výraznou orientáciou na živočíšnu potravu. Treba však poznamenať, a to je nesmierne dôležité, že zver nebola človekom lovená len pre samotnú obživu. Nebyť loveckého štádia v našom vývoji, nedokázali by sme napredovať v oblasti „výstavby“ príbytkov, zaobstarávania šatstva, vytvárania nových nástrojov atď. Najmä v prehistorickom období bolo z uloveného zvieraťa spotrebované takmer všetko a menilo sa to na vzácnu surovinu s nevídaným potenciálom ďalšieho spracovania. Nech sme akokoľvek veľkými milovníkmi zvierat, nech si dnes akokoľvek vážime prírodu a prehodnocujeme náš vzťah k nej, nemali by sme si minulosť interpretovať romanticky. Rovnako by sme sa však nemali upínať len na jeden z jej aspektov, ktorý môže byť v momentálnej situáciu príhodný v zámere podporenia jednostranného myslenia.

Kam teda týmto všetkým smerujeme? Ide nám o to, aby sme sa na minulosť snažili nazerať čo najobjektívnejšie, bez pozitívnych či negatívnych príkras. Rovnaký cieľ by sme však mali mať na zreteli aj v prípade nazerania na súčasnosť a tiež budúcnosť. Čo si vziať z vedomostí o vývoji človeka a ľudstva? Ako ich pretaviť na niečo zmysluplné a hodnotné s kontextom ekologicky zodpovedného a eticky orientovaného zmýšľania?

V prvom rade sa musíme odosobniť od myšlienky zvyku ako niečoho prirodzeného v zmysle nekompromisného absolútna. Jeden z argumentov proti vegánstvu znie, že je to človeku neprirodzený spôsob stravovania – že je teda v protiklade s našim ďalším zdravím vývojom. Čo si však predstavujeme pod pojmom „zdravý vývoj“? Ak by v sebe mal zahŕňať aj etický rozmer, išlo by o vývoj smerujúci k udržiavaniu rovnováhy v prírode ako takej (do ktorej patrí aj sám človek a jeho sociokultúrne prejavy), o vývoj v medziach úcty a vzájomného uznania – medziľudského i medzidruhového.

Je výlučne ľudskou schopnosťou prisudzovať veciam a javom nejakú hodnotu. A to, čo považujeme za hodnotné, spolu s prejavom tohto vzťahu k danej veci, je otázkou konkrétnej kultúry – ide teda o spoločnosťou formovaný a ovplyvniteľný postoj, ktorý podlieha situáciám nášho okolia, životného prostredia v najširšom zmysle chápania.

Je úžasné, na aký vývojový stupeň sa po mentálnej stránke človek dokázal dostať. Vďaka nemu si dokázal svoje životné prostredie dokonalo prispôsobiť k vlastným fyzickým potrebám. Aspoň my, členovia globálnej strednej vrstvy sa nemusíme každý deň zobúdzať do sveta, v ktorom treba uspokojiť najmä základne existenčné potreby. Náš svet je vo všeobecnosti natoľko bezpečný a plný viac než potrebného komfortu, uspokojenia a potešenia, že môžeme bez väčších problémov investovať aspoň kúsok nášho času do uvažovania nad otázkami osobného zmyslu a cieľu vlastnej existencie. Naše šťastie nezávisí od miery nešťastia ostatných, či už ide o ľudí alebo zvieratá, a náš vývoj z bodu svojej momentálnej úrovne rozhodne nie je závislí na neuváženom devastovaní planéty.

Ak chceme, aby bol náš vývoj „zdravý“ a prirodzený, mali by sme sa do časopriestoru budúcnosti „nášho“ sveta pokúšať projektovať také vízie a idey, ktoré podporujú rozvoj našej mentálnej úrovne a nevracajú sa späť v čase k otázkam a potrebám, ktoré sú už dávno prekonané, už dávno vyriešené a z pohľadu dnešnej situácie nášho environmentu neaktuálne a nezmysluplné. V tomto my vidíme skutočný a autentický pokrok ľudstva v hraniciach vlastnej prirodzenosti.

V prípade otázky nášho vzťahu k zvieratám, tým chceme povedať len toľko, že človek sa už nenachádza v situácii, kedy je nútený zabíjať zvieratá. Navyše, a to všetci veľmi dobre vieme, nejde o rovnaký spôsob usmrcovania, ako tomu bolo v dávnej minulosti. Za najväčší problém v diskusiách o vegánstve (pre a proti) považujeme potrebu pridŕžania sa nemenného stanoviska (čo platí pre oba „tábory“). Ak by sme to zovšeobecnili, obe tieto opozične stojace strany do určitej miery manipulujú s obrazom minulosti, na základe ktorého sa potom snažia vidieť súčasnosť. Takmer vôbec sa však nehovorí o vegánstve ako o možnom pokroku spoločnosti. Hlavnou otázkou zostáva, prečo dnes zvieratá zabíjame, keď nemusíme? A tiež, prečo ich cieľavedome trápime, držíme v nehostinných podmienkach veľkochovov, keď na to nie je racionálny dôvod? Dôvody, pre ktoré to robíme sú z najväčšej časti ekonomické, ktoré mnohokrát určujú aj podobu zákonov alebo iných nepísaných rámcov nášho konania a správania sa.

Človek sa vo svojom vývoji dostal tak ďaleko, že je schopný veľkú časť svojej práce vykonávať rozumom a nie fyzickými silami. Ak sú moderné autá, stroje, počítače, či výskumné laboratóriá bežnou súčasťou nášho životného prostredia, niečím, čo sa pre nás stalo prirodzeným napriek svojej „umelosti“, prečo sa tak veľmi bránime predstave konzumácie rastlinnej potravy? Prečo je dnes pre nás človek s robotickou náhradou končatiny prijateľnejší, než človek pojedajúci surovú zeleninu?

Keď sme dokázali do svojho života implementovať toľké množstvo technických nástrojov a pomôcok, argument odsúdenia vegánstva ako niečoho pre človeka neprirodzeného sa nám zdá jednoducho invalidný, vyplývajúci viac z manifestu vlastnej moci, než ľudskej prirodzenosti. Uvažujme preto nad vegánstvom ako nad novou inováciou, novým kultúrnym pokrokom v živote človeka, ktorý môže výrazne zmeniť kvalitu života ako takého.

 

Odoberať novinky